Náš príbeh sa začal, keď mi ráno odtiekla plodová voda. Lekári sa snažili pôrodu zabrániť no nedalo sa robiť už nič, chceli mi podať čo najskôr kortikoidy, ktore su veľmi dôležité pri predčasných pôrodoch pre deti no bohužial už nestihli, pôrod sa začal. Narodili sa my dve dvojváječné dievčatá Dianka a Sofinka. Narodili sa v 30 . týždni s váhou 950g a 1420g , boli strašne maličke a nevyvinuté a nezrelé. Hneď po pôrode boli prevezené na oddelenie nedonosencov.
Môj prvý pocit, keď som ich šla pozrieť bol veľmi smutný, veľmi som sa bála boli také maličke, chudučke, boli na plúcnej ventilácii, samé hadičky okolo nich, no najväčšou ranou bolo pre mňa že som si ani jednu z nich nemohla vziať do náručia objať ich a pobozkať ich ako iné mamičky. Boli take maličke, milovala som ich od samého začiatku, boli to pre mňa najhoršie skoro dva mesiace, ktoré som prežila v smútku, že čo bude s mojimi deťmi. Po 6 dňoch ich odpojili z pľucnej ventilácií a dievčatá vedeli už samé dýchať postupne začali priberať.
Ako prvá z nich prišla domov Sofinka s váhou 2290 g, bola prepustená v dobrom stave, no nevedela som, že moja dcérka ide domov s cystami v hlave. Pani primárka ju prepúšťala domov, že je všetko v poriadku a budeme chodit len na pravidelné kontroly a musíme doma rehabilitovať. Bola som taká šťastná, že konečne budem náruči držať svoje dieťa, keď som ju uvidela môj strach, moja panika bola preč, zrazu sa mi zmenil život k niečomu krásnemu, taka som bola šťastná z tej lásky k svojej dcérke.
Od samého začiatku sme chodili rehabilitovať do Levoče 3x týždňa. Dievčatá mali 9 mesiacov a šli sme na kontrolu na neurológiu, kde sme zistili celú pravdu čo sa udialo pri pôrode a že Sofi mala cysty v hlave, a že mala hypoxicko – ischemickú encefalopatiu, tažšiu asfyxiu, pôrodné poranenie dolných končatín. Nechceli mi to povedať, lebo lekári sa báli, že rodila som sekciou. No už po pôrode mi mohli všetko povedať. Veľmi som sa bála keď som sa to dozvedela hneď som to riešila s primárkou, no ona mi vravela že u Sofinky je všetko v poriadku, že ma len oneskorený vývoj ale že bude dobre a že už ani cysty nemá v hlave. Toto tu mi hovoril každý jeden lekár.
Sofinka mala už 1 rok a stále nevedela sedieť, pretáčať sa, plaziť sa dokonca ani postaviť sa nevedela sama nemá ani rovnováhu do teraz. Po 1 a 5 mesiacoch začala Dianka dvojička Sofinky chodiť, stále som Sofinke dávala ešte čas, že sa niečo nove naučí no nič. Keď mala 1 rok a 9 mesiacov vtedy som si vravela už dosť niečo v tom bude nemôže to byť stále na rovnako. Šla som k obvodnej lekárke s krikom a hnevom že čo sa to deje, že stále mi hovoria to isté že nech s tým už niečo robia, vtedy mi vravela že Sofinka má Detskú mozgovú obrnu vo forme Kvadruparistica a spastickú. Má postihnuté všetky štyri končatiny . Vtedy sa mi svet zrútil, ony to vedeli od samého začiatku len mi nikto nevravel nič. Ďakujem lekárom že moja dcérka má dnes DMO.
Už od narodenia sme mohli chodiť po liečeniach a Sofinka nemusela byť zanedbaná. Hneď sme šli na pobyt do Dunajskej Lužnej tam ju za 8 dní naučili sedieť a otáčať. Užíva aj aminokyselinové prepáraty, ktoré jej napomáju, aby nebola taká napätá, zlepšila sa jej motorika vie pekne rozprávať. Náš ďalší pobyt boli Košice Centrum Liberta kde ju naučili za 2 týždne plaziť sa.
Ďakujem BOHU za tento veľký zázrak, neverila som že moja maličké dievčatko niekedy príde z liečenia domov a bude sa plaziť. Sofinka potrebuje pravidelné rehabilitačné pobyty , najlepšie jej robia tie Košice, potrebovala by tu chodiť každý mesiac aby sa postavila na vlastné nohy. Každé jedno jej liečenie v Košiciach hradím sama terapia na 2 h stojí 60 € a na 12 dní to vychádza 600 € plus ubytovanie 200 € a zvlásť je ešte strava mesačne to vychádza okolo 900 €.
Mám aj dve detičky, ktoré potrebujú svoje potreby. Sofia potrebuje absolvovať túto terapiu celý jeden rok 12 mesiacov aby chodila, no je to veľmi drahé celoročná terapia aj s ubytovaním a jedlom stojí 10 800 €. Je to veľmi drahé. Sofinka je veľmi milé a krehké dievčatko. Všetkého sa bojí. Veľmi pekne rozpráva a rada si spieva a počúva pesničky.
Veľmi rada sa hrá so svojimi obľúbenými hračkami. Keď vidí ako sa hrajú jej dvaja súrodenci spolu je smutná že ona sa k nim pridať nemôže, lebo jej zdravotný stav jej to nedovolí. Sofinka je moje šťastie. Ďakujem Bohu za to, že ju Mám aj za moje dve detičky, prináša mi radosť je mojím všetkým. Vždy keď som smutná a pozerám sa na ňu, ako sa krásne usmieva a že je šťastná, vtedy nadobudnem silu a nevzdávam sa. Budem bojovať až do konca, až kým moje Milované Dieťa jedného dňa nepríde po vlastných nohách domov z toho liečenia.
ĎAKUJEM…
